(ČB 11/2017) Jakub Pavlús (*12. 9. 1989) vystudoval evangelickou teologii v Bratislavě a v roce 2014 nastoupil jako kaplan v diasporním sboru v Zemianských Kostolanoch, potom sloužil ve velkém luterském sboru v Turanoch. Když se dvouletá kaplanská služba a s ní spojená pracovní smlouva na dobu určitou chýlila ke konci, ukázalo se, že jejímu prodloužení liberální názory mladého kaplana brání. Jakub zůstal bez práce, což zkomplikovalo život jeho rodiny s čerstvě narozenými dvojčaty. Po jednání se synodní radou ČCE a půlroční praxi v Uherském Hradišti je nyní farářem Českobratrské církve evangelické v Šumperku.

Poslechněte si článek:

Odkud pocházíte a na co ze svého dětství rád vzpomínáte?
Pochádzam zo Slovenska, z mesta Myjava a z detstva najradšej spomínam na chvíle strávené na turistike a u babičky na hospodárstve, kde sa to hemžilo najrôznejšími domácimi zvieratami.

Proč jste šel studovat teologii?
Zo záujmu. Vyrástol som čiastočne na fundamentálnej teológií, s ktorou som sa stretával na táboroch detskej misie, tá mi však neskôr prestala dávať zmysel, vo veľa veciach si protirečila. Štúdium teológie mi poskytlo väčší rozhľad, po ktorom som túžil.

Jaké bylo téma vaší diplomové práce a k jakým závěrům jste došel?
Téma diplomovej práce bola: „Úpravy spolunažívania osôb rovnakého pohlavia v evanjelických cirkvách združených v Svetovom luteránskom zväze“. Záverom práce bola predovšetkým analýza oficiálnych stanovísk členských cirkví, ktorá predstavovala aj najväčší prínos práce, kdeže v prostredí Slovenských cirkví sa tejto téme tak rozsiahle nikto predtým nevenoval. Je ale fakt, že písanie tejto práce a práca so stanoviskami rôznych cirkví moje osobné postoje k tejto problematike značne formovali.

Co vás na tématu „soužití osob stejného pohlaví v evangelických církvích“ zaujalo, zaskočilo, překvapilo?
Predovšetkým rôznosť postojov jednotlivých cirkví, ich pozadie a východiská. Celkovo je pre mňa zaujímavé to, že cirkvi, ktoré takéto spolužitia radikálne odmietajú, si vystačia s argumentáciou na pár listoch papiera, často bez vnútorného dialógu, zatiaľ čo cirkvi, ktoré prijali nejakú úpravu takéhoto spolužitia, tak obvykle spravili na základe roky trvajúcich vnútorných dialógov, ale aj dialógov s odborníkmi a ich stanoviská sú obvykle na desiatky strán.

Na Slovensku se od roku 2014 aktivizovala konzervativní „Aliance pro rodinu“ a i církve se přidaly k návrhu vypsat referendum, které mělo mít tři body: 1) Jsem proti sexuální výchově na školách, 2) Jsem pro definici manželství jako svazku jednoho muže a jedné ženy, 3) Jsem proti tomu, aby si stejnopohlavní páry mohly adoptovat dítě. Výsledky referenda nakonec nebyly platné kvůli slabé účasti, ale ústavní většinou byl přijat zákon, kde je manželství definováno jako svazek jednoho muže a jedné ženy. Institut registrovaného partnerství na Slovensku neexistuje. Co si o těchto krocích a jejich společenském dopadu myslíte?
Aliancia za rodinu získala širokú podporu od cirkví a občianskych združení, ktoré sa k cirkvi hlásia. Komuniké z 3. stretnutia najvyšších predstaviteľov kresťanských cirkví na Slovensku vyjadruje plnú podporu vypísaniu referenda, ktoré chápe ako boj za zachovanie kresťanských hodnôt. Toto referendum malo mať aj štvrtú otázku, ktorá sa mala vymedziť voči legislatívnemu uznaniu akéhokoľvek iného spolužitia, než je manželstvo, nebola však uznaná Ústavným súdom. Referendum sa nakoniec uskutočnilo, ale skončilo fiaskom, keď sa ho zúčastnilo len 21,41 % oprávnených voličov, aj napriek širokej podpory od všetkých kresťanských cirkví, ku ktorým sa na Slovensku hlási viac ako 70 % obyvateľov. Na týchto snahách je zaujímavé, že sa snažia zakázať niečo, čo vlastne v Slovenskej legislatíve neexistuje. Je to hlúpe najmä v prípade sexuálnej výchovy a registrovaného partnerstva. Jediné, čo sa nakoniec Aliancií za rodinu podarilo, je polarizácia spoločnosti, absolútna nechuť politikov vyjadrovať sa k týmto témam a pomyselný „hon na čarodejnice“ v niektorých z cirkví, ale aj mimo nich.

Co bylo obsahem „Stanoviska teologů k referendu“, otevřeného dopisu pedagogů z teologické fakulty v Bratislavě, který jste posléze podepsal?
Obsahom bolo stanovisko, ku ktorému sa mohli pripojiť aj teológovia, ktorí nesúhlasili s hlasmi najvyšších cirkevných predstaviteľov. Poukazovalo na to, že etické normatívy sú výsledkom zložitého procesu interpretácie historických skúseností a nie je správne o nich hlasovať v referende, že by o nich mali rozhodovať odborníci. Pripomínalo však aj to, že podpora referenda zo strán cirkví prehlušuje vo verejnom priestore to najpodstatnejšie, čo by cirkev mala zvestovať – evanjelium, ktoré je ponukou pre každého.

Co považujete pro manželské soužití za nejdůležitější?
Vzájomnú lásku a vernosť tých, ktorí doňho slobodne vstupujú. Pokiaľ ide o lásku, v poslednej dobe ma veľmi inšpiruje katolícky teológ Louis Evely, ktorý vo svojej knihe Láska a manželství hovorí: „Milovať znamená dostať sa po prvý raz ku svojej vlastnej pravde, k svojmu pravému životu, vedieť, kým som. Znamená to žiť tak, ako sme nikdy nežili, byť sami sebou tak, ako sme nikdy neboli, stať sa sebou samým vďaka niekomu druhému. Znamená to robiť všetko vo dvojici. Vo všetkom mať na pamäti slovo ,my‘, vplyvom ktorého sa stávame o toľko viac sami sebou. Milujeme, keď toto všetko trvá a stále sa vracia bez ohľadu na skúšky, odtrhnutie, odlúčenie, chyby.“

V čem vznikl konflikt mezi vámi a vedením Evangelické církve a. v. na Slovensku a jaké to pro vás mělo důsledky?
Konflikt medzi mnou a vedením evanjelickej cirkvi vznikol najmä v tom, že máme úplne odlišné názory na to, aké sú hlavné dôrazy evanjelickej teológie, aké je postavenie jednotlivých výborov synody a do akej miery môže byť farár či kaplán kritický k vyhláseniam cirkvi, ktoré nehovoria o základných vieroučných otázkach. Ja konkrétne sa nestotožňujem s definíciou manželstva, ktorá ho obmedzuje na zväzok určený len pre páry osôb rôzneho pohlavia. Na rôznosti pohlaví totiž podľa mňa manželstvo nestojí, rozdielne pohlavie nie je základným predpokladom funkčného manželstva. ECAV však od roku 2013 má synodou schválené vyhlásenie o rodine a manželstve, ktoré manželstvo takto jednoznačne definuje. Svetový luterský zväz, ktorého je ECAV členom, odporúča v cirkvách o týchto otázkach citlivý a úctivý dialóg. Biskupi však vyžadovali, aby som sa s oficiálnym vyhlásením plne stotožnil, čo som nemohol, pretože by som musel ísť proti vlastnému svedomiu. Navyše, požadovať také čosi sa mi zdá hlúpe, vieroučný výbor ani synoda predsa nemajú funkciu neomylného a nekritizovateľného „magistéria cirkvi“, aké poznáme v rímskej tradícii.

Jak jste se rozhodl tuto svízelnou situaci řešit?
Prvé mesiace po pohovore som ju neriešil nijak. Manželka čakala dvojčatá, v zbore v Turanoch som mal práce vyše hlavy, a tak som sa tomuto konfliktu nijak nevenoval, radšej som si plnil pracovné povinnosti. Neskôr sa však ukázalo, že musím absolvovať ešte jeden pohovor, na ktorom som mohol svoje presvedčenie odvolať a zostať zamestnaný, alebo si ho zachovať a prísť o prácu. Po ňom som sa už aktívne snažil hľadať iné možnosti zamestnania, bolo totiž jasné, že v ECAV skončím a mal som obe dcéry na jednotke intenzívnej starostlivosti v inkubátore. Nakoniec padlo rozhodnutie na Českobratrskú církev evangelickú.

Kdo vám pomohl?
Pomohla mi kopa ľudí, ani ich tu nie je možné vymenovať. Najviac však náš kmotor, starokatolícky kňaz Martin Kováč a farárka z Jeseníku Daniela Havirová, ktorá pochádza tak ako ja z Myjavy a sprostredkovala mi kontakt na zbor ČCE v Šumperku, veľkou pomocou boli pre mňa členovia staršovstva.

Jak jste se ocitl v Uherském Hradišti?
Trocha nedobrovoľne som sa tu ocitol na základe rozhodnutia synodnej rady, že absolvujem prax pastoračného pracovníka vo Východomoravskom senioráte, a ochote farára Michala Vogla, ktorý ma ako pastoračného pracovníka prijal. V zásade, pri spätnom pohľade som veľmi rád, že som v Uherskom Hradišti strávil polročnú prax i keď dochádzanie z Myjavy bolo trocha nepraktické.

Co jste si po půl roce z Uherského Hradiště odnesl jako nejcennější pro samostatnou práci ve sboru v Šumperku?
Pobyt v Uherskom Hradišti bol pre mňa cennou skúsenosťou aj preto, že sme si s Michalom Voglom ľudsky, ale aj profesne sadli. Michal je odo mňa starší, a tak mi mohol sprostredkovať veľa zo svojich skúseností zo zboru ale aj cirkvi vôbec. V Hradišti som ale spoznal aj niekoľko ďalších členov zboru, ktorých už považujem za svojich priateľov a to je tiež veľmi cenné.

Jak se daří vám, vaší ženě i dvojčátkům na novém působišti, místopisně vlastně v „cizině“?
Zatiaľ sme veľmi spokojní. Zbor nás prijal vrúcne, čo nás veľmi teší a pomaly spoznávame všetkých aktívnych členov. Navyše Šumperk je krásne historické mesto pod Jeseníkmi, pre nás to je optimálna kombinácia.

Jaké jsou vaše plány do budoucna?
Moje hlavné plány sú také jednoduché a zložité zároveň. Plánujem byť dobrým manželom, otcom a farárom. Jednoducho sa to povie, zložito realizuje, ale s Božou pomocou sa dá všetko. Konkrétne a detailné plány si po skúsenostiach z minulých rokov nerobím.

Co byste vzkázal čtenářům Českého bratra?
Cirkev stojí pred zložitými otázkami, niektoré sa týkajú jej vlastnej existencie, niektoré jej vzťahu ku svetu, v ktorom má byť soľou a svetlom. V takých časoch je dobré inšpirovať sa tým, čo písal Pavol do zboru v Korinte: Teraz teda zostáva viera, nádej a láska, tieto tri, ale najväčšia z nich je láska.

připravila Daniela Ženatá, foto: archiv J. Pavlúsa