(ČB 4/2018) V dňoch 8.–13. marca 2018 sa v tanzánijskom meste Arusha uskutočnila 14. konferencia o svetovej misii a evanjelizácii. Už tradične ju organizovala Komisia pre svetovú misiu a evanjelizáciu (CWME) Svetovej rady cirkví. Konferencie sa zúčastnilo viac než tisíc delegátov, poradcov či iných návštevníkov z protestantských, pravoslávnych, anglikánskych, evanjelikálnych, katolíckych a (neo)pentekostálnych cirkví z celého sveta.

Poslechněte si článek:

Konferencia začala vo štvrtok úvodným program s bohoslužbou. Farárka reformovanej cirkvi z Libanonu Najla Kassab vo svojej kázni počas bohoslužieb zdôraznila, že život v Duchu (Ga 5,25 – motto konferencie) znamená využívať nadobudnutú slobodu k službe druhým, niesť Kristov kríž a nestrácať nádej, že Boží plán má budúcnosť. Tón celej konferencie udala úvodná hlavná rečníčka Dr. Mutale Kaunda, mladá letničná kresťanka zo Zambie, keď účastníkom konferencie položila otázku, ako môžeme ako cirkev lepšie prispievať k uskutočňovaniu pozitívnych socio-politických a ekonomických zmien v spoločnosti, odstraňovaniu nerovnosti medzi pohlaviami, zabezpečovaniu zdravotnej starostlivosti aj pre ľudí na okraji a zapájaniu mladých ľudí do plnohodnotného života našich spoločenstiev.“

Druhý deň konferencie sa niesol predovšetkým v znamení evanjelizácie a mladosti. Ranný plenárny panel venovaný evanjelizácii bol koncipovaný ako moderovaný rozhovor medzi kresťanmi z rozličných kútov sveta.

Tento deň začali i workshopy (svahilsky „warsha“), pričom účastníci si mohli zvoliť vždy jednu z niekoľkých desiatok možností. Workshop, ktorého som sa zúčastnil, sa zamýšľal nad otázkou, akým spôsobom sa môže kresťanstvo môže vyrovnať so svojou minulosťou spoluviny za otroctvo a rasizmus tak, aby dnes vôbec mohlo dôveryhodne prinášať dobrú zvesť. Workshop priniesol viac otázok než odpovedí…

Sobotný program konferencie skúmal koncept evanjelizácie z periférií, z okrajov spoločnosti. A v nedeľu boli účastníci konferencie pozvaní zúčastniť sa bohoslužieb v cirkevných zboroch v meste Arusha, blízkom okolí a v regióne Kilimandžáro. Medzi týmito zbormi boli zastúpené prakticky všetky kresťanské tradície vrátane cirkví, ktoré nie sú členskými cirkvami Svetovej rady cirkví. Ja som bol členom skupiny, ktorú hostila rímskokatolícka farnosť sv. Františka na predmestí Arushe. Bohoslužba začínala o 7:00 ráno, bola vedená výlučne v svahilčine, trvala cez dve hodiny a jej súčasťou bolo pomazanie katechuménov pripravujúcich sa na krst. Po raňajkách vo farnosti sme sa vydali do 11 km misijnej stanice na úpätí hôr, ktorú farnosť sv. Františka vedie. Tam sme sa zúčastnili ďalšej 2-hodinovej bohoslužby v svahilčine, tentokrát však nesúcej sa v spontánnejšom duchu tzv. „low church“. Vrelé prijatie a pohostinnosť miestnych ľudí – dospelých i detí – nie je možné vyjadriť slovami. Celkový zážitok skompletizoval tropický monzúnový lejak a obed s ľuďmi z farnosti.

Ranné plenárne panely v pondelok, predposledný deň konferencie, skúmali tematiku misijnej formácie. Jej cieľom by ideálne mala byť výchova nasledovníkov Ježiša Krista, ktorá zároveň vedie k transformácii sveta podľa ideálov Božieho kráľovstva. Popoludní som si spomedzi palety 20 ponúkaných workshopov vybral ten, ktorý sa venoval nasledovaniu Krista v sekulárnych kontextoch.

Utorok bol záverečným dňom Svetovej misijnej konferencie. Téma ranného plenárneho panelu bola venovaná nasledovaniu Krista v nesení kríža. Posolstvo utrpenia i nádeje z vojnou zmietanej Sýrie priniesol Ignatios Mor Afrem II, patriarcha Sýrskej pravoslávnej cirkvi. Jeho príhovor doplnili koreferáty z rôznych častí sveta.

Popoludní som sa zúčastnil workshopu, ktorý predstavil lokálne misijné projekty z prostredia bývalej NDR. Tzv. „Erprobungsräume“ sa v mnohom podobajú našim DaRP-om, no v porovnaní s nimi nie sú nevyhnutne viazané na cirkevné zbory, ale skúmajú možnosti „bytia cirkvou“ v úplne necirkevnom prostredí (nákupné centrá, parkoviská supermarketov, kaviarne, domácnosti, atď.).

Posledné plenárne zasadnutie usilovalo o prijatie záverečného posolstva konferencie. To sa po dlhšej a živej diskusii napokon aj skutočne podarilo konsenzuálnym spôsobom prijať. Záverečné posolstvo je koncipované ako výzva k nasledovaniu Krista a je určené spoločenstvám kresťanov po celom svete. Ako vo svojom príhovore na koniec konferencie pripomenula Agnes Abuom, moderátorka Svetovej rady cirkví, ako kresťania sme pozvaní k nasledovaniu Ukrižovaného, a nie tých, ktorí za rozličné ukrižovania, včera i dnes, nesú zodpovednosť.

Hoci až čas ukáže, či táto konferencia bude jednou z tých historických, už teraz je možné povedať, že priniesla určité špecifické akcenty. Do určitej miery bola prekvapením skutočnosť, že na tejto konferencii prakticky úplne absentoval medzináboženský rozmer. Problematika medzináboženských vzťahov či teológie náboženstiev nebola vôbec tematizovaná, nevystúpili tu žiadni rečníci ani panelisti, ktorí by sa nehlásili ku kresťanstvu, ba dokonca ani medzi hosťami alebo pozorovateľmi neboli príslušníci iných náboženstiev. Takáto koncepcia programu sa javí až ako zarážajúca nielen s ohľadom na multireligióznu realitu, v ktorej žije väčšina kresťanov súčasnosti, ale aj v perspektíve tanzánijského kontextu, ktorý sa vyznačuje výraznou náboženskou pluralitou. Je preto možné povedať, že 14. konferencia o svetovej misii a evanjelizácii sa zamerala na intra-kresťanskú spirituálnu formáciu nasledovníkov Ježiša Krista, ktorí sú následne volaní k účasti na pozitívnej transformácii sveta.

Pavol Bargár, učastník konferencie; foto Albin Hillert